​​​Sebapoškodzovanie je poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Je to aj vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč.​​​Niektoré deti sebapoškodzovanie považujú za spôsob, ako sa prejaviť v spoločnosti ľudí a niektoré sa sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič a pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť.

Najčastejšie to však robia preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Je to proces, ktorý im umožňuje stopnúť nepríjemné myšlienky a sústrediť sa na iné.

Sebapoškodzovanie sa môže prejavovať v mnohých formách vrátane rezania, pálenia, poškriabania, vytrhávania vlasov, .......

Medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Je to skôr spôsob, ako chcú mladí ľudia uvoľniť veľké množstvo emócií. Do samovraždy to môže prerásť vtedy, ak je problém spojený s ďalšími psychickými poruchami.

Všímajte si, či vaše deti nenosia dlhé rukávy aj vtedy, keď je horúco.

Keď dieťa vstúpi do puberty, teenager začne hľadať nové formy prejavu, hľadá svoju identitu a prechádza procesom odpájania sa od svojich rodičov. Detský svet sa rozširuje a rodičia už nie sú tí najdôležitejší. Teenagerská rebélia je celkom normálny jav, ktorý podstúpi každý tínedžer bez ohľadu na rodinnú situáciu.

Veľký význam má však rodinná situácia – ak je tínedžer, ktorý práve prechádza obdobím rebélie, obklopený milujúcou, podporujúcou rodinou, môže sa spoľahnúť na podporu a medzi členmi rodiny je zdravý vzťah, prejde tento proces čo najlepšie pre všetkých.

Ak sú však v rodine problémy a napätie, dieťa sa necíti milované a prijímané, nedostáva sa mu toľko lásky a pocitu bezpečia, koľko potrebuje, môže mať tínedžerská rebélia naozaj ťažkú ​​podobu. Psychické napätie spojené s ochotou experimentovať a hľadať vlastnú identitu môže viesť k sebapoškodzovaniu. Niekedy sa však problém sebapoškodzovania môže objaviť aj v rodinách, ktoré si nikdy predtým žiadne problémy nevšimli. 

Ak vaše dieťa používa sebapoškodzovanie ako formu prejavu alebo riešenia problémov, nevyčítajte si, že ste zlý rodič. Nájdite v sebe silu pomôcť dieťaťu.

 

                                                                        Pomoc pri sebapoškodzovaní

• Hlavne NEPANIKÁRTE, môžete pociťovať rôzne emócie, strach, hnev, vinu, smútok – predsa vaše dieťa si vedome ubližuje, no je dôležité, aby ste si zachovali chladnú hlavu a prehnane nereagovali. Nebuďte hysterickí.
• Som tu pre teba. Dajte svojmu dieťaťu vedieť, že o jej/jeho probléme viete, a že sa na vás môže kedykoľvek obrátiť, že ste tu pre neho/ňu. No nenúťte ich do rozhovoru. Ak budú sami chcieť, prídu za vami. Zatiaľ sa môžete porozprávať s odborníkom, prípadne ich učiteľkou alebo vašimi kamarátmi. Zabudnite na reči typu : „Nikam nebudeš chodiť, zo školy hneď domov. Budem ťa stále sledovať.“
• Naštudujte si problematiku sebapoškodzovania, čím viac informácií budete mať, tým viac budete schopnejší vášmu dieťaťu pomôcť.
• Čas. Nežiadajte svoje dieťa, aby okamžite s rezaním prestalo. Je to dlhodobý proces, kým sa naučí novým a zdravším spôsobom vyrovnávania sa s emocionálnou bolesťou. Dieťa samé sa musí rozhodnúť, že už si ďalej nechce ubližovať.
• Psychoterapia. Vyhľadajte odbornú pomoc, psychológa alebo psychoterapeuta, ktorý vášmu dieťaťu predstaví nové a zdravšie spôsoby, ako svoje ťažkosti lepšie zvládať.
• Dobrovoľnosť. Myslite na to, že nútením nič nedosiahnete, akurát sa vám vaše dieťa vzdiali. Ono samo musí chcieť zmenu a samo musí vidieť, že takto to ďalej nejde. Ultimáta, prosby či zavretie na psychiatrické oddelenie sú neúčinné.

Mnoho rodičov si mýli rezanie s pokusom o samovraždu. A keď vidia rany svojho dieťaťa, v panike ich zoberú na pohotovosť. No keďže nie každý zdravotnícky personál je ohľadne tohto správania vyškolený, môže dôjsť k mylnej hospitalizácií kvôli samovražednému pokusu, aj keď reálne vaše dieťa nie je suicidálne (nemá samovražedné sklony). Je dosť možné (prevažne kvôli predsudkom k sebapoškodzovaniu), že sa k vám a k vášmu dieťaťu budú doktori správať nepriateľsky – len kvôli tomu, že rany si vaše dieťa spôsobilo samo. Takže zbytočne nerobte paniku, nestresujte seba a vaše dieťa. Ak rana nie je príliš hlboká, krvácanie sa dá zastaviť, nie je potrebné vyhľadať zdravotnícku pomoc. Ranu vyčistite benzínalkoholom, alebo inou dezinfekciou, zaviaže obväzom, či prelepte leukoplastom. A v pokoji sa s vašim dieťaťom porozprávajte – ak bude chcieť.

Mnoho mladých, o svojom správaní neuvažuje – nevedia presne prečo sa režú, či inak si ubližujú. Je to podobné závislosti od nejakej drogy, načo riešiť reálne problémy, keď si stačí vziať pilulku? Je dôležité, aby si deti uvedomili, že rezanie funguje len určitú dobu, potom sa situácia začne len zhoršovať. Ako náhle, sa vaše dieťa bude vedieť postaviť svojim problémom, s rezaním sa prestanú.

Odvyknutie si od sebapoškodzovania je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje množstvo času a podpory. Je dôležité, aby sa vaše dieťa naučilo vyjadrovať svoje myšlienky a pocity – napríklad aj prostredníctvom písania denníka. Veľmi dôležitou súčasťou liečebného procesu je znovuzískanie rešpektu k vlastnej osobe a sebavedomia. S možnosťami liečby vám poradí psychológ alebo psychoterapeut.

 

Bezplatné poradenstvo a pomoc pre rodičov a deti: 

Centrum poradenstva a prevencie - Krízová intervencia

Krízová linka pomoci: 0800 500 333

Chatová poradňa | IPčko.sk - Internetová poradňa pre mladých ľudí. (ipcko.sk)

Poruchy príjmu potravy (PPP) sú psychické poruchy spojené s patologickým stravovacím správaním a negatívnym vnímaním vlastného tela. Pokiaľ sa včas neliečia, môžu spôsobiť vážne zdravotné následky, a dokonca aj smrť.

Poruchy príjmu potravy v skutočnosti patria k najsmrteľnejším duševným chorobám. Nemusí ísť pritom len o odmietanie jedla z dôvodu chudnutia, ale aj o ďalšie neprimerané správanie v spojení s jedlom, ktoré ohrozuje zdravie.

Poruchy príjmu potravy sa často rozvíjajú pomaly a nenápadne. 

1. Spočiatku ide o miernejšie zmeny v jedálničku, ktoré môže okolie vnímať pozitívne ako zdravú snahu o lepšiu postavu – napr. obmedzenie cukru, sladkostí, tučných údenín, smažených jedál a bieleho pečiva. 
2. Časom sa pridáva čím ďalej tým viac obmedzení a prerastá to do drastických postupov, ktoré vedú k výrazným výživovým nedostatkom a ohrozujú zdravie človeka (vyradenie celých skupín potravín až úplné hladovanie).

Ľudia s poruchami príjmu potravy nevnímajú jedlo ako potrebný zdroj energie ani ako potešenie, ale ako prostriedok na dosiahnutie nízkej telesnej hmotnosti. Kontrola nad jedlom a chudnutím robí ľuďom s poruchami príjmu potravy dobre a dodáva im pocit sebavedomia. 

Časom sa ale strach zo straty kontroly nad jedlom a z nadváhy môže stať tou najdôležitejšou vecou v živote. Celý život sa točí okolo jedla a prispôsobuje sa mu, čo môže viesť k mnohým zdravotným aj psychickým problémom.Poruchy príjmu potravy postihujú až 5 % populácie. Najčastejšie sa rozvíjajú počas dospievania a ranej dospelosti.

Poruchy príjmu potravy však môžu postihnúť kohokoľvek bez ohľadu na vek alebo pohlavie. Presná príčina sa odhaľuje len ťažko, ale k poruchám príjmu potravy môže prispievať mnoho faktorov.                       

                                                           Rizikové faktory porúch príjmu potravy          

• Osobnostné rysy – perfekcionizmus, neuroticizmus, impulzivita, nízke sebavedomie, potreba pozornosti
• Nespokojnosť s vlastnou postavou – nadváha, dospievanie a zmeny postavy
• Nevhodné stravovacie návyky v rodine – neustále dodržiavanie diét, poruchy príjmu potravy v rodine
• Psychické ťažkosti – sociálna izolácia, traumatické zážitky (úmrtie v rodine, sexuálne zneužívanie, ťažký rozchod)
• Sociálny tlak a kult štíhlosti – propagácia módnych diét, zosmiešňovanie nadváhy, šikana kvôli nadváhe a vzhľadu
• Esteticky alebo váhovo zamerané športy a aktivity – balet, gymnastika, tanec, bojové športy, vytrvalostný beh, modeling

                                                    Príznaky porúch príjmu potravy

Rôzne typy porúch príjmu potravy majú rôzne príznaky, ale všetky súvisia s nezdravým zameriavaním sa jedlo a svoju telesnú hmotnosť.

           Aké sú bežné známky porúch príjmu potravy, podľa ktorých ju môžeme spoznať?

• výrazný úbytok hmotnosti až vychudnutosť
• obavy zo stravovania na verejnosti
• neschopnosť zjesť jedlo, ktoré pripravil niekto iný
• časté výhovorky, prečo sa vyhnúť jedlu (napríklad „už som jedol/a vonku“)
• zaujatie vlastnou telesnou hmotnosťou, jedlom, kalóriami, gramami tuku alebo diétou
• intenzívny strach z priberania alebo nadváhy
• výrazné obmedzovanie množstva a druhov konzumovaných potravín
• odmietanie určitých potravín
• fixácia na veľmi úzky výber „bezpečných“ potravín
• časté popieranie pocitu hladu
• neznášanlivosť chladu
• obliekanie si mnohých vrstiev alebo voľba príliš voľného oblečenia, aby človek zakryl svoju vychudnutosť
• letargia alebo naopak nadbytok energie
• neustále varenie jedál pre druhých (snaha o zakrytie zlého vzťahu k jedlu)
• extrémny záujem o vzhľad svojej postavy
• nadmerné cvičenie (najmä po jedle)

                                                                                Liečba a poradenstvo

• Na liečbe porúch príjmu potravy sa podieľa praktický lekár, psychológ alebo psychiater a nutričný špecialista. 
• Samozrejme, prvým a najťažším krokom je priznať si svoj problém. Chorému nestačí vysvetliť, že má poruchu príjmu potravy a poradiť mu, že by mal normálne jesť.

Liečba porúch príjmu potravy je často dlhá a náročná, preto by mal mať človek dostatočnú podporu aj vo svojej rodine. Dôležité je, aby mal človek možnosť sa niekomu zveriť. 

   

    Bezplatná pomoc: Chuť žiť (psychologická pomoc, programy, liečba, konzultácie, vzdelávanie,..)

    Bezplatná linka pomoci: 0800 221 080

    PONDELOK A STREDA: 10:00 – 18:00 

    UTOROK-ŠTVRTOK-PIATOK 10:00-16:00

Deti a tínedžeri trávia čoraz viac času na sociálnych sieťach, zabávajú sa hraním videohier alebo jednoducho surfujú po internete a strácajú pojem o čase a reálnom svete. Mnohí rodičia sa právom obávajú, že ich dieťa je závislé od internetu. Ako zistiť, koľko času s mobilom v ruke je už priveľa a ako deti od displejov odtrhnúť?

Závislosť od internetu v podstate neexistuje, pretože nie je klinickou diagnózou v oblasti duševného zdravia. Čas strávený pred obrazovkou počítačov alebo telefónov totiž neovplyvňuje mozog rovnakým spôsobom ako drogy či alkohol. Napriek tomu je obrovské množstvo času strávené s telefónom v ruke skutočným problémom, s ktorým bojuje stále viac a viac rodičov.

Čas strávený online sa stáva problémom vtedy, keď narúša schopnosť dieťaťa viesť normálny život. Sociálne siete a hry pôsobia na mozog detí stimulujúco, čo im môže sťažovať schopnosť sústrediť sa na iné veci. Technológia je aj prínosom, ale ak vaše deti zabúdajú na jedlo, ignorujú rodičov a kamarátov a spánok odsúvajú na neskorú nočnú hodinu, len ťažko môžeme hovoriť o pozitívnom vplyve internetu. Nie je tiež žiadnym tajomstvom, že časté využívanie sociálnych sietí vedie u detí a tínedžerov k depresiám a úzkostiam.

                                                                                      Prvé varovné príznaky

Aj napriek tomu, že závislosť od internetu nie je oficiálnou závislosťou, rodičom spôsobuje správanie sa detí vrásky na čele. Je rozdiel medzi tým, či deti využívajú internet na komunikáciu s kamarátmi (s ktorými sa stretávajú aj v skutočnom svete), počúvanie hudby či vyhľadávanie informácií relevantných pre štúdium a tým, či na internete iba “zabíjajú čas” a bezcieľne blúdia po sociálnych sieťach.

Prvým varovným príznakom je pocit rodičov, že niečo nie je v poriadku a že deti to už s časom stráveným pred obrazovkou preháňajú. Deti, ktoré sú “závislé” od internetu, odsúvajú všetko ostatné na vedľajšiu koľaj. Zanedbávajú aktivity primerané ich veku, ako je šport, socializácia, domáce úlohy, ale aj hygiena a spánok. Možno sa správajú spoločensky, ale iba v online svete a na ten offline zabúdajú. Rodičia ich musia vylákať od obrazoviek, niekedy dokonca iba tým, že vypnú internet.

Niektoré deti sa dokonca po požiadavke, aby odložili telefón bokom, správajú agresívne a majú záchvaty hnevu. Neustále premýšľajú nad tým, kedy sa budú môcť opäť pripojiť na internet a čo sa na sociálnych sieťach deje bez ich prítomnosti (trápi ich syndróm fomo, z angl. fear of missing out, teda strach z toho, že o prídu o niečo dôležité).

                                                                              Čo na tom internete robia?

Určite ste sa aj vy svojich detí minimálne raz opýtali, čo na tom internete vlastne robia. Niet pochýb o tom, že mladá generácia trávi pred obrazovkou oveľa viac času, ale nie všetok čas strávený na internete má automaticky negatívny dopad. To, či je vaše dieťa závislé od internetu, závisí aj od toho, čo tam robí, nie iba od toho, koľko času tam trávi.

Deti robia na internete to, čo minulé generácie robili offline - komunikujú s kamarátmi, hľadajú inšpiráciu, nakupujú, počúvajú hudbu, robia domáce úlohy, učia sa cudzie jazyky, čítajú správy alebo sledujú televíziu. To, čo rodičom môže pripadať ako nadmerné využívanie moderných technológií, je niekedy jednoducho odrazom mladej generácie a nového spôsobu života. Kým je dieťa schopné odtrhnúť pohľad od displeja, sústrediť svoju pozornosť aj inam a komunikuje s rodinou, internet nepredstavuje problém.

Odborníci upozorňujú, že termín závislosť v spojitosti s internetom nie je práve najvhodnejší, to však neznamená, že rodičia nemajú sledovať, koľko času deti na internete strávia. Aplikácie a hry v mobilom sú navrhnuté tak, aby čo najviac zaujali a aby bolo náročné a niekedy priam nemožné odtrhnúť sa od nich.

Existuje množstvo dôkazov o tom, že nadmerné používanie sociálnych sietí vedie k úzkostiam a depresiám. Dievčatá (ale aj chlapci) sa porovnávajú s rovesníkmi, ale aj s celebritami svetového formátu a uzatvárajú sa do seba, pretože v porovnaní s nimi nie sú dosť dobré. Boja sa toho, že premeškajú niečo dôležité a nízky počet sledovateľov a likeov sa stáva nočnou morou.

Negatívny dopad na život má však aj prehnané hranie hier. Ak vaše dieťa trávi dve tretiny voľného času hraním videohier, zbystrite pozornosť. Práve toto množstvo už môže ovplyvniť výsledky v škole a vedie tiež k zvýšenému riziku užívania návykových látok. Deti strácajú prehľad o čase, zhoršuje sa ich sústredenie a v konečnom dôsledku môže mať toto správanie negatívny dopad aj na fyzické zdravie.

                                                                             Spoločne si nastavte hranice

Ľudia (nielen deti a tínedžeri, ale aj dospelí) často pred zmysluplnými aktivitami uprednostnia povrchné scrollovanie instagramom a dúfajú, že ich táto činnosť naplní, no opak je pravdou. To, koľko času trávi vaše dieťa denne na sociálnych sieťach, viete rýchlo zistiť v nastaveniach telefónu a na základe toho sa môžete zariadiť.

Položte deťom jednu veľmi dôležitú otázku - čo im čas strávený na instagrame, tiktoku alebo inej sociálnej platforme prináša?

Namiesto toho, aby sledovali životy ľudí, ktorých nepoznajú a závideli im, môžu vyjsť von a užívať si výhody, ktoré offline svet ponúka. V prípade, že hrajú na internete hry, povzbuďte ich k tomu, aby zavolali kamarátov a išli spolu na ihrisko alebo sa stretli doma a hrali spoločenské hry. Nájdite spolu správny pomer času, ktorý bude tráviť vaše dieťa online a offline a nebojte sa nastaviť hranice.

A v neposlednom rade pomôžte deťom nájsť záľubu, vďaka ktorej zabudnú na bezbrehé vody internetu a buďte im príkladom.

 

Každý rodič chce, aby jeho dieťa bolo nezávislé, a riešilo svoje problémy samostatne a efektívne, bez jeho pomoci. Začnite preto už od kolísky a nechajte dieťa riešiť ťažkosti. Schopnosť postaviť sa problému čelom a prichádzať s účinnými spôsobmi riešenia je nevyhnutná a dôležitá zručnosť pre úspech v živote, škole a vzťahoch.

Zahrňuje v sebe schopnosť zvládať emócie a kontrolovať pudy, sústrediť sa a udržať pozornosť, čerpať z vedomostí, ktoré sme získali v minulosti a kreatívne myslieť, aby sme dokázali uspieť s novými spôsobmi riešenia akonáhle stojíme pred prekážkou.

Je nevyhnutné, aby sme deti viedli k samostatnému riešeniu ťažkostí, jedine tak im zaistíme zručnosť zvládať život so všetkými nástrahami.

                                                            Nezasahujte, pozorujte.

Rodičia majú zakódované, že zakročia v momente, akonáhle dieťa s niečím bojuje. Ochranársky inštinkt je prirodzený a samozrejme nutný – ale myslite na to, že iba v prípadoch, ak ide o život alebo nepríjemné zranenie.

Dieťa sa musí naučiť vo svete fungovať, skúšať a skúmať ho, aby mu porozumelo a obišlo sa v budúcnosti bez vašej pomoci. Dieťaťu možno potrvá po prvýkrát veľmi dlho, než si obuje topánku, a vy by ste to urobili za sekundu, ale čo ho to naučí?

Dieťa si nevybuduje pocit kompetencie a dôvery v seba, že prekážky zvládne. Začne to obúvaním sandálov a skončí to tým, že sa na vás dieťa bude obracať aj ako dospelé; a vy mu budete pomáhať aj s tým, čo má už dávno vedieť. 

Hoci máte nutkanie vstúpiť medzi dieťa a problém, a vášho miláčika ochrániť pred sklamaním, uvedomte si jedno – toto je problém dieťaťa a samé ho musí tiež zvládnuť.

Vaša pomoc možno poskytne riešenie v danom momente, ale taktiež sa staviate do role toho, kto dá za dieťa veci do poriadku. Vy máte fungovať ako partner a sprievodca pri riešení, nie samotný riešiteľ.

                                          Vzdajte sa predstavy dokonalosti a bezchybnosti.

Mladí ľudia cítia extrémny tlak na výkon. Cítia, že musia byť excelentní, musia vynikať a chyba je neprípustná. Ale bez chyby by nevznikla mliečna čokoláda ani penicilín.

Deti by mali  cítiť, že sú milované za to kým sú, nie za to čo robia. Nesnažte sa preto mať „dokonalé“ dieťa.

Prečo vlastne zasahujeme do aktivít detí? Bojíme sa, že chybujú pretože nás rodičia učili, že je to neprípustné? Každý chybuje.

Je načase zmeniť pohľad na chyby – nie sú nepriateľ a neznižujú našu hodnotu. Naopak oberajú nás o odvahu zlepšovať sa a nútia nás žiť v nešťastnom stereotype. Zlyhanie nie je nič, za čo by sme sa mali hanbiť, ani čoho by sme sa mali báť. Nechajte preto dieťa tisíckrát chybovať, aby to tisíci prvý zvládlo a bolo na seba hrdé.

                                                 Nechajte deti nech zápasia s bežnými činnosťami.

Koľkokrát ste obuli dieťaťu topánku alebo navliekli tričko, lebo s tým zápasilo? Koľkokrát ste ho vyhnali z kuchyne, pretože ste nemali čas na jeho pomalé úkony, hoci chcelo pomáhať? A spýtam sa vás ešte jednu dôležitú vec – bolo dieťa nervózne, keď si topánku navliekalo, alebo naopak sústredené?

Boli ste to vy, koho poháňala vlastná netrpezlivosť či nervozita, aby bola úloha/úkon dokončený čo najskôr. Túto nervozitu si nesieme od vlastných rodičov a obyčajne si to ani neuvedomujeme. Preto je dôležité, aby sme deti nechali pomáhať, fascinovane skúmať sandále, skúšať a opätovne zlyhávať bez nášho súdenia.

Prizvite deti k domácim prácam už od malička – nechajte ich zamiešať ingrediencie v miske alebo triediť ponožky po usušení. 

„Ak budete čakať, kým bude dieťa dostatočne staré alebo zvládne podľa vás úkon adekvátne, môžete minúť ten sladký moment, v ktorom neberie domáce práce ako otročinu ale skutočne chce pomôcť.“

Neučia sa deti neochote starať sa o domácnosť od nás? Naše zlé naladenie pri upratovaní a varení im indikuje, že sa jedná o nepríjemnú činnosť, ktorá ich musí taktiež obťažovať.

Detská prirodzenosť je zúčastňovať sa a byť súčasťou spoločenstva – rodiny. A práve tu začínajú základy samostatnosti a riešenia problémov.

                                  Berte problémy ako normálnu súčasť života.

Máme tendenciu brať problémy ako negatívnu skúsenosť, ktorej sa chceme všemožne vyhnúť, pretože sa ich bojíme. Ale prečo sa ich bojíme? Pretože nás rodičia za zlyhanie trestali a zosmiešňovali, to isté v škole, následne v práci.

Neveríme si dostatočne na to, aby sme čelili problému s kľudom, s vierou, že sme kompetentní to zvládnuť. Lenže prekážkam sa nevyhneme; nebyť prekážok, nič by sme nikdy nedosiahli. Uistite sa preto, že beriete prekážky ako normálne, a učte to isté i dieťa. Nezameriavajte sa na to, aby v živote dieťaťa bola absencia problémov, zamerajte sa na podporu schopností, aby problémy zvládlo prekonať.                     

                                                            Nič vám neutečie, prestaňte sa ponáhľať.

Pamätajte si, že dieťa sa učí skúšaním, zlyhávaním a opätovným skúšaním.

Pre vás možno primitívny úkon (napríklad zamiešať cesto v miske) je pre dieťa výzva, v ktorej potrebuje uspieť a ktorú potrebuje zvládnuť samé. Pretrpte tú trochu neporiadku, buďte trpezliví voči času, ktorý nad úkonom dieťa strávi – vyplatí sa to a dieťa naučíte do dospelosti aby skúšalo, dokým sa mu to nepodarí, alebo prichádzať s kreatívnymi nápadmi, ako to zvládnuť lepšie.

- Pýtajte sa otázky – ak za vami dieťa príde s plačom alebo prekážkou, neskočte rovno do riešenia, ale obráťte prekážku naspäť na dieťa. To je náročná situácia, čo s tým budeš robiť/čo navrhuješ/aké riešenia ťa napadajú? Ukazujete mu tým, že veríte jeho schopnostiam, a máte dôveru v to, že to zvládne.

- Pokiaľ dieťa zápasí s riešením , skúste ho jemne naviesť, a vypichnite čo je zrejmé, aby malo na situáciu náhľad a vybudovalo si odstup. Pomôžte mu prichádzať s kreatívnymi riešeniami.

- Identifikujte a analyzujte problém. Skúste dieťa naviesť otázkami – Prečo si myslíš, že sa to stalo/prekážka vznikla? Aký bol výsledok tohto chovania/riešenia/tvojej voľby? Čo by si mohol urobiť inak? Akým spôsobom to vyriešiš? Týmto spôsobom ho učíte veľmi dôležitú schopnosť premýšľať nad problémom a jeho riešením. Obvykle máme tendenciu cítiť sa ako obeť, ľutovať sa a bedákať. Prečo sa to deje práve mne! Toto je efektívnejší spôsob, naučte ho seba i dieťa.

Problém dnešnej doby je jeho uponáhľanosť. Nemáme na nič čas, a k tomu vedieme aj deti. Nemáme trpezlivosť na to, aby sme počkali kým dieťa vyskúša obuť si topánku alebo zamiešať cesto v miske. Chceme všetko rýchlo, nežijeme v prítomnosti ale naháňame budúcnosť. Tento problém však deťom berie možnosť naučiť sa so svetom popasovať, zamýšľať sa nad ním a riešiť vzniknuté prekážky. Spomaľme, a učme sa trpezlivosti od detí.

Čoraz viac sa hovorí o nevyhnutnosti športu a pohybu v živote detí a mládeže. V čase, keď veľa detí trávi všetok svoj voľný čas hraním hier a sledovaním, čo je nové na sociálnych sieťach, je potrebné o tom hovoriť ešte viac.

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo je šport a pohyb dôležitý v živote dieťaťa? Rodičia sa občas nestíhajú venovať športovaniu so svojimi deťmi. Vezmú ich do kina alebo na zmrzlinu, urobia si spolu úlohy. A na šport či pohyb už potom nezostáva čas.Je všeobecne známe, že fyzická aktivita vedie nielen k zlepšeniu fyzického, ale aj emocionálneho zdravia.

Pohyb totiž prispieva aj k mentálnemu zdraviu, zároveň znižuje príznaky depresie a úzkosti a znižuje aj riziko cukrovky, vysokého krvného tlaku, obezity. Pravidelný pohyb prináša mnoho ďalších benefitov.

Súčasný trend  je sedavý spôsob života a nedostatok pohybovej aktivity. Týmto trpia nielen dospelí, ktorí trávia veľa času v sedavom zamestnaní, ale tento nezdravý spôsob života napodobňujú už aj deti. Počas dňa trávia veľa času nad úlohami, v škole a tiež za počítačom. A to všetko v sede. Deti by mali niekedy vymeniť stoličku a počítač za loptu či bicykel. Nehovoríme, že by nemali vôbec tráviť čas na počítači, ale určite by tam mal byť ten správny pomer pohybu a aktivít, počas ktorých sa nehýbu.

Pohyb sa z našich životov postupne vytráca a dôkazom toho sú aj štatistiky. Momentálne je na Slovensku a aj vo svete vysoké percento populácie, ktorá sa nevenuje žiadnej zdraviu prospešnej pohybovej aktivite. „Na Slovensku máme takmer polovicu populácie (47,7%) vo veku 15 a viac rokov, ktorá sa nevenuje žiadnym zdraviu prospešných aktivitám vo svojom voľnom čase.

Akákoľvek forma cvičenia dáva dieťaťu viac ako len dobrý pocit po cvičení. Vhodná fyzická záťaž prispieva k rozvoju dieťaťu aj po psychologickej a sociálnej stránke. Odborníci zas hovoria o tom, že šport ponúka to správne edukatívne prostredie pre dieťa, pretože môže ovplyvniť rozvoj sebadôvery.

Okrem toho narastá aj počet detí, ktoré trápi obezita.

Pravidelným pohybom si detí pestujú správne návyky. Každé dieťa by si malo nájsť ten správnu aktivitu, ktorej sa môže venovať. Rodičia by preto mali viesť svoje dieťa k športu a umožniť mu nájsť to, v čom sa nájde. Dnes už je možné absolvovať mnohé tréningy, kurzy a lekcie, počas ktorých si dieťa postupne vyberie ten správny šport pre seba.

Ak sa dieťa nenájde v športe, rodičia ho môžu vziať  na pravidelnú prechádzku, ísť spolu na bicykel, korčule, zaplávať si a v zimnom období sa venovať zimným športom. Vždy sa dá vybrať to správne pre každé dieťa.

Kyberšikanovanie je druh šikany, špecifický tým, že je realizovaný prostredníctvom informačných a komunikačných technológií, najčastejšie prostredníctvom internetu či mobilného telefónu a sociálnych sietí. 

Kyberšikana je jedným z najčastejších negatívnych javov na internete. Najčastejšie sa vyskytuje na sociálnych sieťach ako Facebook, Twitter, Instagram ale aj pri hraní online videohier, e-mailovaní či písaní obyčajných sms správ. 

Je to práve anonymita, ktorá často priťahuje agresorov. Cítia sa chránení pred odhalením vďaka častému používaniu falošných kont alebo pseudonymov či rôznych prezývok. Avšak pre obeť je virtuálne šikanovanie ešte závažnejšie – nemôže pred ním uniknúť nikam, ani do bezpečia domova. Ak používa mobilný telefón alebo internet, agresori sa k nej dostanú v ktorúkoľvek dobu a na ktoromkoľvek mieste.

                                                                                Čo patrí medzi kyberšikanovanie:

• Urážanie, nadávanie, osočovanie, ponižovanie niekoho (napríklad v komentároch, pod zverejnenými fotografiami, videami alebo príspevkami, na nástenke sociálny sietí, v emailoch, chatoch…)
• Obťažovanie, zastrašovanie, vyhrážky a vydieranie (napríklad opakované obťažovanie prezváňaním, anonymnými telefonátmi, nechcenými správami cez mobil, spamovaním, posielanie vírusov, vyhrážanie sa, nabúranie sa do profilu a vyhrážanie sa zverejnením súkromných informácií, fotografií a pod.)
• Zverejňovanie nevhodných fotografií alebo videí (napríklad trápnych, intímnych alebo upravených fotografií a videí, vytváranie fotomontáži a meme-čiek)
• Šírenie osobných alebo nepravdivých informácií (napríklad zverejnenie súkromnej komunikácie, šírenie výmyslov, ohováranie, snaha niekomu poškodiť dobré meno či povesť, rozposielanie týchto informácii cez chaty, emaily či zverejňovaním na sociálnych sieťach)
• Vylúčenie, ignorovanie (napríklad zámerné vyčlenenie zo skupiny, zo školského chatu, ignorovanie v komunikácii pri online hrách alebo v diskusných skupinách)
• Krádeže identity (napríklad vytváranie falošných (fake) profilov, znevažujúcich a posmešných profilov, vytváranie nenávistných skupín či tvorba webov s urážlivým obsahom voči niekomu)
• Prenasledovanie niekoho cez sociálne siete, zhromažďovanie si informácii, sledovanie aktivity v chatoch či na sociálnych médiách a pod.

                                                                                                   Druhy kiberšikany

Kybernetické prenasledovanie

Tiež online prenasledovanie je forma šikany, ktorá využíva internet na neustále sledovanie obete, ktoré môže byť spojené s obťažovaním, vyhrážaním a zastrašovaním.

Flaming

Je nepriateľské chovanie útočníka voči obeti vo virtuálnom svete. Ide o veľmi agresívnu diskusiu, hádku na internete. Niektorí užívatelia úmyselne takéto diskusie vyvolávajú uverejňovaním rôznych kontroverzných príspevkov, urážaním účastníkov diskusie a podobne.

Sexting

Ide o zasielanie textov, fotografií alebo videí so sexuálnou tematikou prostredníctvom elektronických médií. Tieto materiály často končia na internete a môžu mať pre obeť fatálne dôsledky, sú často používané aj ako prostriedok vydierania. Ak sa jedná o osobu mladšiu ako 18 rokov, útočník sa dopúšťa trestného činu rozširovanie detskej pornografie.

Happy slapping

Je nový typ „zábavy“ mladých ľudí, ktorý vznikol v Británii. Spočíva v tom, že agresor si vyberie obeť a následne ju fyzicky napadne (zfackuje) a celé si to nahráva na mobilný telefón. Následne zverejní nahrávku na internete. Happy slapping postupne prekračuje limity, agresor už len nefackuje svoju obeť, ale hranice posúva na závažnejšie prejavy (fyzickej) agresivity hraničiace so zákonom.

                                                                                        Aké kroky teda podniknúť?

-uložiť komunikáciu, ktorá prebieha v príslušnej skupine, vo vlákne na sociálnych sieťach, viesť si podrobné záznamy, kedy a čo sa v komunikácii vyskytlo

- kyberšikana je trestný čin, okamžite ju ohlásiť polícii

- na šikanujúcu osobu prostredníctvom príslušného média nereagovať, nevysvetľovať, nebrániť sa – to by vyvolalo len ďalšie kolo urážok

- šikanovanému dieťaťu sprostredkovať psychologickú pomoc, najmä ak sú jeho sebadôvera a sebahodnotenie podlomené, a naďalej mu byť oporou

- naučiť svoje dieťa na sociálnych sieťach a weboch funkciu „blokovať“, prípadne „nahlásiť“; niektoré weby majú navyše tlačidlá, ktoré umožňujú hlásiť incidenty priamo na bezpečnostné centrum.

 

Od 1. júla 2021 do slovenského Trestného zákona pribudol trestný čin § 360b Nebezpečné elektronické obťažovanie (kyberšikanovanie).

„Tri roky odňatia slobody môžu hroziť tomu, kto druhú osobu úmyselne dlhodobo ponižuje, zastrašuje, neoprávnene koná v jej mene alebo spôsobuje iné podobné dlhodobé obťažovanie.“ Rovnako bude potrestaný ten, kto "neoprávnene zverejní alebo sprístupní tretej osobe obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam jeho prejavu osobnej povahy získaný s jeho súhlasom, spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach."